Typy krajín, kontinenty, svetadiely, oceány, planéty...

Merkúr je najbližšou planétou slnečnej sústavy od Slnka a najmenšou planétou Slnečnej sústavy.

Bol pomenovaný podľa rímskeho posla bohov Merkúra, keďže sa pohybuje po oblohe najrýchlejšie zo všetkých planét. Bol známy už od staroveku, hoci je ťažšie pozorovateľný voľným okom. Keďže jeho dráha sa nachádza vo vnútri dráhy Zeme, nikdy sa na oblohe nevzdiali od Slnka o viac ako 28°, a preto ho možno pozorovať len ráno, krátko pred východom, alebo večer, krátko po západe Slnka. Aj tak môže byť niekedy pomerne nápadným objektom na večernej či rannej oblohe.

Merkúr bol známy už od dôb Sumerov, zhruba od 3. tisícročia pred n. l. Starovekí Gréci mali pre túto planétu dve mená: keď sa nachádzal na rannej oblohe, hovorili mu Apollo, na večernej ho volali Hermes (grécka obdoba rímskeho boha Merkúra). Už vtedy však grécki astronómovia vedeli, že sa jedná o to isté teleso. Hoci v staroveku prevládala geocentrická predstava sveta, Herakleidos bol presvedčený, že Merkúr a Venuša obiehajú okolo Slnka a s ním okolo Zeme.

Je najmenšou planétou Slnečnej sústavy s tretinovým priemerom voči Zemi. Jeho obežná dráha je zo všetkých planét najbližšia k Slnku. Vďaka tomu je neustále bombardovaný fotónmi a slnečným vetrom - prúdom elektricky nabitých častíc smerujúcich vysokou rýchlosťou od Slnka. Slnečný vietor a slabá gravitácia planéty spôsobujú, že má len veľmi riedku atmosféru. Okrem toho má jeho obežná dráha aj najväčší sklon a najväčšiu excentricitu zo všetkých planét. V perihéliu je k Slnku o 24 miliónov kilometrov bližšie ako v aféliu. Zvláštnosťou jeho obežnej dráhy je výrazné stáčanie perihélia rýchlosťou až 1,55° za storočie, čo je viac, ako predpokladali Newtonove pohybové zákony. Toto stáčanie sa vedci pokúšali vysvetliť hľadaním hypotetickej planéty Vulkán vo vnútri obežnej dráhy Merkúra, ktorá by na Merkúr gravitačne pôsobila. Neskôr však bolo stáčanie perihélia vysvetlené pomocou teórie relativity.

Sklon rotačnej osi k rovine obehu planéty je takmer 90°. Z toho dôvodu deň na ktorejkoľvek časti planéty trvá rovnako dlho a Merkúr nemá ročné obdobia. Siderická doba rotácie je 58,65 pozemského dňa. Vďaka rýchlemu obehu planéty okolo Slnka sa však Slnko zdanlivo posúva po Merkúrovej oblohe tak rýchlo, že medzi dvomi nasledujúcimi východmi Slnka uplynie 176 pozemských dní. Pozorovateľ na povrchu Merkúra by v čase prechodu planéty perihéliom videl Slnko vyjsť na východe a normálne sa pohybovať smerom na západ. Potom by Slnko postupne zastavilo a začalo sa pohybovať opačne, zo západu na východ. Po niekoľkých hodinách by sa zdanlivý pohyb Slnka vrátil opäť do normálu. V blízkosti perihélia je obežná rýchlosť na niekoľko hodín vyššia ako rotačná rýchlosť planéty. Planéta vykoná tri rotácie počas dvoch obehov.

Pre jeho ťažkú pozorovateľnosť dlho nebolo možné určiť dĺžku dňa na Merkúri. Do roku 1962 sa predpokladalo, že planéta má viazaný obeh okolo Slnka, takže jej deň mal byť rovnako dlhý ako rok. Až v roku 1965 sa podarilo spoľahlivo určiť dobu rotácie a to pomocou nových výkonných rádioteleskopov odrazom radarových signálov od povrchu Merkúra.

Zvláštnosťou Merkúru je jeho značne vysoká hustota (asi 5 400 kg/m³). Tento fakt sa vysvetľuje vysokým zastúpením železa a niklu vo vnútri planéty. Tomu nasvedčuje i magnetické pole. Jeho intenzita je asi 1% intenzity zemského magnetického poľa. Toto pole je v porovnaní so zemským slabé, avšak už jeho samotná existencia je do istej miery prekvapením, nakoľko Merkúr rotuje veľmi pomaly.

Podmienky na jeho povrchu sú drsné. Neprítomnosť atmosféry je príčinou najväčších rozdielov teplôt medzi osvetlenou a neosvetlenou pologuľou v Slnečnej sústave. Rozdiely dosahujú hodnôt takmer 700 °C. Povrch sa môže cez deň v oblasti rovníka rozpáliť až na takmer 500 °C. Pri týchto teplotách sa topia aj niektoré známe kovy, napr. cín a olovo. Naopak, počas noci môže teplota klesnúť až na mínus 200 °C. Takéto obrovské rozdiely teplôt sú okrem iného spôsobené aj tým, že Merkúr takmer nemá atmosféru, ktorá by bola schopná zadržiavať teplo. Kôra je tvorená z minerálu anortozitu a neobsahuje nijaké oxidy železa. Kôra Merkúra nie je členená na tektonické platne.

Povrch Merkúru je veľmi starý a je veľmi podobný povrchu Mesiaca. Je pokrytý obrovským množstvom kráterov, ktoré vznikli zrážkou s meteoritmi a planétkami najrôznejších veľkostí (tzv. impaktné krátery). Jediný rozdiel medzi Mesiacom a Merkúrom je v tom, že na Merkúre neexistujú tzv. mesačné moria, t.j. veľké výlevy bazaltov v obrovských panvách, vzniknutých po dopadoch veľkých telies. Namiesto morí jeho povrch pokrývajú rozsiahle zvlnené planiny. Takmer polovicu povrchu Merkúra zmapovala sonda Mariner 10 v roku 1975. O druhej pologuli sa predpokladá, že je podobná tej zmapovanej. Okrem kráterov tvoria reliéf povrchu aj početné vrásy a horské chrbáty. Horské chrbáty vznikli v procese vznikania Merkúra, keď sa planéta ochladzovala, scvrkávala a preto sa v jeho kôre vytvorili početné záhyby. Ďalšie povrchové útvary sú planiny, údolia, panvy a brázdy. Počas poslednej miliardy rokov, od zastavenia vulkanickej činnosti a zníženia počtu dopadových kráterov sa jeho povrch zmenil len veľmi málo.

Najviditeľnejšími útvarmi na povrchu sú impaktné krátery. Nakoľko má Merkúr dva- až trikrát väčšiu gravitáciu ako Mesiac, aj hmota vyvrhnutá po dopade telies nedopadá tak ďaleko. Preto je na povrchu málo lúčovitých kráterov. Predpokladá sa, že krátery v okolí pólov, ktoré sú chránené pred slnečným žiarením by mohli obsahovať vodný ľad.