Typy krajín, kontinenty, svetadiely, oceány, planéty...

Tak poďme pekne po poriadku. Reč bude o meste Guayaquil. Tento možno trošku krkolomný názov získalo podľa náčelníka indiánskeho kmeňa Guayasa a jeho ženy Quilly. Tí sa odmietli podrobiť španielskym dobyvateľom a zvolili si radšej dobrovoľnú smrť.
Mesto sa rozprestiera v delte rieky Guayas, ktorá sa vlieva do Tichého oceánu. Žijú v ňom viac ako dva milióny obyvateľov. Pre niekoho je Guayaquil zaujímavým cieľom turistických ciest, pre iného turistu je nezaujímavé a nudné. Každému vyhovuje niečo iné, tak si vyberte... Pravdou však je, že historických pamiatok tu veľa nenájdete. Mesto sa v minulosti stavalo z dreva, čo malo za následok niekoľko požiarov, ktoré ho úplne zničili. Ten posledný tu bol začiatkom 20. storočia. Preto sa tu zachovalo len niekoľko kostolov zo 16. storočia a časť štvrte Las Peňas, kde si môžete prezrieť okrem iného aj kostol sv. Dominika (najstaršiu budovu v meste). Tú pravú atmosféru mesta však zažijete na nábreží Simona Bolívara, ktoré je známe skôr ako malecón. V roku 2000 bolo zrekonštruované, vynovené a je považované za najlepší urbanistický projekt posledných rokov v Južnej Amerike. Na 2,5 km dlhej promenáde nájdete množstvo ihrísk, parkov, obchodov, či barov a reštaurácií. Ak patríte k náročným gurmánom, určite si prídete na svoje v štvrti Urdesa, ktorá je známa reštauráciami s vynikajúcou kuchyňou. Ďalšou zaujímavosťou Guayaquilu je park uprostred mesta, Parque Bolívar. Nie je ničím výnimočným stretnúť tu počas prechádzky voľne sa pohybujúce leguány. Nemusíte sa však obávať, sú pravidelne kŕmené a kľudné (samozrejme, pokiaľ ich nevyprovokujete).
A prečo teda turisti toto prímorské mesto obyčajne obchádzajú? Hlavným dôvodom je počasie. Obloha je v podstate stále zatiahnutá, predovšetkým od decembra do apríla tu je veľmi horúco. Počas ostatných mesiacov v roku to tiež nie je lepšie. Priemerné teploty sa tu pohybujú okolo 30 stupňov, čo miestni obyvatelia už považujú za zimu. Naproti tomu sú podľa miestnych vraj vody oceánu zase studené.
Na záver môžeme len konštatovať, že aj v tomto prípade platí staré známe: koľko ľudí, toľko chutí...